Po dosiahnutí určitého veku nosí každý z nás vo svojom srdci malý nekrológ. Mená, ktoré sú tam zapísané, zvlášť blízkych ľudí, nám často prichádzajú na myseľ, vzbudzujú spomienky a smútok. Najintenzívnejšie je to v týchto dušičkových dňoch.
Kresťania veria, že zomrelí žijú pravdivejším a plnším spôsobom, že žijú v Bohu. Keď navštevujeme ich hroby, tak nielen preto, aby sme spomínali, aby sme ešte s nimi prežili niektoré vážne chvíle spoločného života, ale zároveň sa chceme od nich niečo naučiť o zomieraní.
* Antiochia, dnes Antakya, Turecko(?) † okolo 80 Téby, dnes Thiva, Grécko, alebo Bitýnia, Turecko (?), alebo Achájsko, Grécko (?)
Význam mena: pochádzajúci z Lukánie (gr.) Atribút: býk Patrón lekárov
Sv. Lukáš, evanjelista, sa narodil pravdepodobne v sýrskom meste Antiochia. Bolo to bohaté mesto s výbornou polohou, ale zároveň aj pohanské. Aj Lukášovi rodičia boli bohatí pohania. Dali ho študovať, pretože mal veľké nadanie. Stal sa lekárom, veľa cestoval po Grécku a Egypte. Kedy a akým spôsobom sa obrátil na kresťanstvo, nevieme. Možno to bol sv. Pavol, ktorý ho zachytil svojimi kázňami v Antiochii. Sv. Pavla potom Lukáš sprevádzal na jeho apoštolských cestách. V roku 51 išiel s ním a s inými učeníkmi (Timotejom a Sílasom) do Filíp, Solúna, Macedónska a následne aj do Grécka, Malej Ázie, Palestíny, Sýrie, Talianska. On ako jediný zostal s ním aj v Ríme vo väzení a bol s Pavlom aj pred jeho smrťou, ako sám Pavol píše: „…jediný Lukáš je so mnou.“
"Začiatok strachu je koncom viery a začiatok viery je koncom strachu." George Müller
Vždy, keď dôverujeme niekomu alebo niečomu, čo je vierohodné, znamená to koniec strachu. Preto je veľmi dôležité naučiť sa, čo dôvera je a ako treba dôverovať. Zvlášť sa chceme naučiť dôverovať Bohu.
Slovník Noaha Webstera z roku 1828 definuje dôveru ako: "... istotu, odpočinutie mysle vo viere, spoľahnutie sa na čestnosť, hodnovernosť, spravodlivosť, priateľstvo alebo zásadovosť druhej osoby." Kto dôveruje Hospodinovi, bude v bezpečí (pozri Prís 29:25).
