Zamyslenia

Dušičky

Po dosiahnutí určitého veku nosí každý z nás vo svojom srdci malý nekrológ. Mená, ktoré sú tam zapísané, zvlášť blízkych ľudí, nám často prichádzajú na myseľ, vzbudzujú spomienky a smútok. Najintenzívnejšie je to v týchto dušičkových dňoch.

Kresťania veria,  že zomrelí žijú pravdivejším a plnším spôsobom, že žijú v Bohu. Keď navštevujeme ich hroby, tak nielen preto, aby sme spomínali, aby sme ešte s nimi prežili niektoré vážne chvíle spoločného  života, ale zároveň sa chceme od nich niečo naučiť o zomieraní.

Smrť je blízko každého z nás. Pred smrťou sme všetci rovní, bezbranní a často vystavení jej nečakanému príchodu. Syrakúzsky vojvodca Dionýsios II. (cca. 397 – 343 pred Kr.) bol označovaný  za despotu, ktorý žil v prepychu, ale aj v neustálom strachu, že bude potrestaný, ak sa poddaní  vzbúria. Obklopený osobnými strážcami žil ako vo väzení. Keď mu jeho dvoran Damokles hovoril, že určite nikto nie je šťastnejší ako on, Dionýsios mu odvetil : „Chceš ochutnať môjho šťastia?“ A pozval ho na bohatý obed.  Obklopený skvostami a lahôdkami si Damokles užíval šťastia. Uprostred hostiny  dal vládca spustiť od stropu na tenkom konskom vlase ostrý meč, mieriaci na hlavu Damokla. Keď ho zbadal, zbledol,  hlt potravy sa mu zastavil v hrdle i začal sa chvieť strachom. Dionýsios mu chcel povedať, ako žijú králi: s mečom, ktorý dňom i nocou visí nad ich hlavou.

Nie len králi takto žijú. Damoklov meč visí nad hlavami všetkých ľudí bez výnimky.  Tým mečom je smrť. Keď sa človek rodí, hovorieval svätý Augustín, ľudia môžu uvažovať: možno bude bohatý, možno chudobný,  možno bude žiť dlho, a možno krátko. Ale o nikom sa nehovorí: možno zomrie, a možno nezomrie. Je to totiž jediná absolútne istá vec v živote.

V posledných desaťročiach môžeme vidieť prenikavé vytláčanie  smrti z osobného a spoločenského života. Prvé známky starnutia na našom obličaji retušujeme rozličnými kozmetickými krémami, aby nikto nemohol odhaliť, ako neúprosne smerujem k smrti. Nemocných a trpiacich ľudí posielame za dostatočné sterilné mury domovov dôchodcov a hermeticky uzavretých kliník, takže smrť sa môže odohrávať len v bielych miestnostiach v prítomnosti  lekárskych prístrojoch. Všeobecne sa konštatuje, že o posledných veciach človeka sa medzi slušnými ľuďmi nemá hovoriť na verejnosti. Signalizuje to, že pre dnešného človeka je myšlienka na večný život vzdialená a má potrebu hľadať a tvoriť nebo na zemi. A pre toto úsilie sa ponúkajú len tri prejavy: zábava, práca a telesná láska. Hrozí však veľké nebezpečenstvo, že ľudia si užívajú zábavy k smrti, pracujú k smrti a milujú k smrti. Zároveň sa však stretávajú aj s pravdivou a tvrdou životnou múdrosťou, že kto chce zo zeme urobiť nebo, spoľahlivo z nej urobí peklo.

Práve kresťania sú dnes vyzývaní, aby svedčili o tom, že nádej na večný život nezatemňuje pohľad na pozemský život, ale práve naopak, dáva pozemskému životu vnútornú vyrovnanosť, ktorá pramení z viery. Treba mať aj dnes odvahu povedať staré biblické slová, ktoré neboli nikdy zrušené: „lebo prach si a na prach sa obrátiš“ Gn 3, 19) a Memento mori - pamätaj, že musíš zomrieť! Kresťania, u ktorých je stredom ich viery vzkriesený Kristus, majú za úlohu, aby zodpovedne a v duchu služby zachovali medzi ľuďmi živú pripomienku na smrť. Majú to robiť nie bezcitne a ani nie z túžby pohŕdania životom, ale z túžby dať životu vážnosť, zmysel a cieľ. Myslieť na smrť značí ešte aktívnejšie a hodnotnejšie žiť, aby sa smrť mohla stať vrcholnou udalosťou života.

Viera v posmrtný život nás potešuje, že sa raz stretneme s osobami, ktoré sme na zemi poznali a milovali. Keď zomrel belgický kráľ Baduin, kráľovná, vdova Fabiola, bola oblečená v bielom. V  tom ohromnom sprievode to bolo veľmi nápadné. Neobvyklým a krásnym gestom chcela vyjadriť, že dúfa, že sa so svojím manželom opäť stretne.